Škola bezpečnej jazdy je skvelý spôsob pre vodičov, ako sa bližšie zoznámiť so svojím autom a naučiť sa ho ovládať v krízových situáciách. Znie to dobre, tak som si ju vyskúšal na vlastnej koži. Aké sú moje dojmy? 

Na začiatok pár základných informácií. Školu bezpečnej jazdy môžete absolvovať vo viacerých školiacich strediskách na Slovensku, ja som si zvolil školu bezpečnej v Centre bezpečnej jazdy na Slovakiaringu. Samotná škola bezpečnej jazdy má viacero kurzov, pre začiatočníkov ponúka kurz Standard, v rámci ktorého sa naučíte základy ovládania auta v krízových situáciách. Ako to reálne prebieha?

Teória je základ

Po príchode do Centra bezpečnej jazdy, ktoré sa nachádza rovno oproti Slovakiaringu, som zaparkoval auto, prihlásil sa na recepcii a vošiel do miestnosti, kde sa vyučovala teória. Netreba sa však ničoho báť, nejedná sa o žiadnu nudnú teóriu. Trvá 2 a pol hodiny a počas tohto času sa dozviete mnohé základné a zaujímavé informácie o pasívnej a aktívnej bezpečnosti auta, ako si nastaviť správny posed a podobne. Druhú časť teórie tvorí príprava na prax, ktorá spočíva v teoretickom vysvetlení zvládania krízových situácií, v prípade môjho kurzu to bolo krízové brzdenie, vyhýbací manéver počas krízového brzdenia, nedotáčavý a pretáčavý šmyk. Všetky veci sú vysvetľované veľmi zrozumiteľne a jednoducho, teoretický základ tak pochopí aj človek, ktorý sa s pojmom ako nedotáčavý šmyk nikdy predtým nestretol. Teória je zvládnutá, hor sa na obed!

Zábava začína na cvičisku

Praktická časť, ktorá trvá 3-4 hodiny, je vykonávaná na vlastnom aute, na ktorom prídete. Máte možnosť požičať si auto z Centra bezpečnej jazdy, avšak predsa len je lepšie byť vo vlastnom aute, to je predsa jeden z cieľov školy bezpečnej jazdy – viac sa skamarátiť s vlastným autom a nájsť jeho limity. Priznám sa, keďže ja som sa chystal praktickú časť robiť na Forde S-Max, trochu som sa jej bál. Najmä keď som videl ľudí, ktorí prišli na Audinách, AMG Mercedesoch a podobne… Ako len budem s takto veľkým autom s nimi držať krok? Nakoniec však všetko dopadlo oveľa lepšie, ako som si myslel. Všetci ľudia z kurzu sa totiž rozdelili do 3 skupín, každá skupina mala svojho inštruktora a v každej skupine bolo 6-7 ľudí. Samotné cvičisko má 4 stanovištia, na ktorých sa tieto 3 skupinky striedajú. Vymyslené je to veľmi dobre. Tak som nasadol do auta, zapol vysielačku a za autom inštruktora prešiel na stanovište. Na každom stanovišti sme vyšli von z áut, inštruktor nám povedal čo budeme robiť, nastúpili naspäť do áut a následne jeden po druhom prechádzali dané úseky. Počas celej doby inštruktor do vysielačky dával pokyny a radil čo zlepšiť a čo sme robil dobre. Stanovištia boli nasledovné –

1. stanovište – krízové brzdenie. Tu sme brzdili najprv na ploche s nízkou adhéziou ( po slovensky, to sú tie biele plochy, na ktoré sa strieka voda. Majú podobnú priľnavosť ako ľad alebo veľmi udupaný sneh) z rôznych rýchlostí, následne tak, že polovica auta bola na ploche s nízkou adhéziou a polovica na obyčajnom asfalte a nakoniec na obyčajnom asfalte. Toto bolo snáď najjednoduchšie stanovište celého cvičiska, úlohou bolo len dosiahnuť požadovanú rýchlosť a na úrovni kužeľa dať plnú brzdu. Neverili by ste, ale nájdu sa ľudia, ktorí majú akýsi strach stlačiť brzdu úplne na podlahu a našli sa takí aj v našom kurze. Súčasťou tohto stanovišťa bol ešte slalom na suchom asfalte, ktorý bol viac menej na zábavu a veru, zabavil som sa na ňom poriadne. Napriek tomu, že som bol v najväčšom aute, robil som ho ako jeden z najlepších. Nuž, nie je to len marketingové klamstvo, že S-Max má skutočne športový podvozok.

2. stanovište – vyhýbací manéver. Ten je vykonávaný na celkom strmom klesaní na ploche s nízkou adhéziou, kedy musíte krízovo brzdiť a počas toho obísť prekážku v podobe vodnej steny, následne sa vrátiť späť do svojho pruhu a zvládnuť zákrutu na konci. Pripomínam, že toto všetko sa robí v klesaní a na ploche s nízkou adhéziou, udržať tak auto na tejto ploche a vyhnúť sa prekážke nebolo práve najjednoduchšie. Cieľom bolo nájsť rýchlosť, pri ktorej je auto ešte pri krízovom brzdení dostatočne ovládateľné a kedy sa už prekážke nemôže vyhnúť. Druhou časťou stanovišťa bol výjazd do kopca bez a s podporou trakčnej kontroly, v ktorom sme si mali overiť svoje schopnosti rozbehnúť sa a vyjsť do šmykľavého kopca bez trakčnej kontroly a následne si uvedomiť, ako trakčná kontrola pomáha udržať auto na ceste a vyjsť do kopca úplne bez problémov.

3. stanovište – nedotáčavý šmyk. Aj na tomto stanovišti sa jazdí na ploche s nízkou adhéziou, lepšie povedané, v 180 stupňovej zákrute. Tu je cieľom vyvolať nedotáčavý šmyk a následne vrátiť auto späť do pôvodnej dráhy bez toho, aby ste vyleteli z plochy s nízkou adhéziou. Základný princíp je pustiť plyn a netočiť volantom, len ho držať v takej polohe, v akej bol na začiatku šmyku a počkať, kým sa auto vráti späť do svojej pôvodnej dráhy. Z môjho pohľadu to bolo najnudnejšie stanovište, samotný nedotáčavý šmyk je nudný a spôsob jeho korekcie je skutočne jednoduchý a nevyžaduje žiadne špeciálne zručnosti. O to viac som sa teda tešil na posledné stanovište.

4. stanovište – pretáčavý šmyk. Toto bol zas najväčší challenge celej praxe. Nedotáčavý šmyk je totiž vyvolaný odtrhovou plošinou, ktorá pri prejazde trhne zadkom auta. Ten musíte zvládnuť na ploche s nízkou adhéziou, ktorá je fakt šmykľavá. Sila odtrhu má 4 stupne, začínali sme stupňom 1, pri ktorom je trhnutie mierne a korekcia takto vyvolaného šmyku vyžaduje iba jemnú kontru na volante. Na druhej strane, stupeň 3 je už iná káva. Zo 4 pokusov na tomto stupni som 2 nezvládol, čo nie je veľmi dobrá bilancia. Podobne však na tom boli aj ostatní. Problémom je, že vopred neviete, do ktorej strany auto trhne, nedokážete sa tak vopred na kontru pripraviť. Na druhej strane, treba v živote zažiť situáciu, keď sedíte v aute, ktoré sa vám úplne vymklo z pod kontroly, točí sa po dráhe a jediné, čo môžete robiť, je držať brzdu 🙂

3 veci do života, ktoré mi škola bezpečnej jazdy dala

Prvou podstatnou vecou, ktorú som zistil, že nerobím zle len ja, ale určite aj obrovské množstvo iných ľudí, je korekcia nedotáčavého šmyku. Prvý krok, teda pustiť plyn, je jasný asi každému. Menší problém som však mal s druhým krokom – držať volant v pôvodnej polohe. Ľudská logika káže volantom ešte viac zatočiť, aby sa auto čo najrýchlejšie vrátilo späť do svojej dráhy, nie? Nie, veľká chyba, ktorú som si overil na vlastnej koži. Keď som volant vytočil ešte viac, auto sa dostalo do ešte väčšieho šmyku, až som vyšiel z dráhy. Naopak, keď som volantom viac netočil a len ho držal v pôvodnej polohe, auto sa pekne rýchlo vrátilo do pôvodnej stopy. POZOR na to!

Druhý podstatný poznatok som sa naučil pri pretáčavom šmyku, kedy som si uvedomil, že pri zvládaní krízových situácií, predovšetkým šmyku, musíte byť FAKT rýchli. Stačil rozdiel pár desatín sekundy v mojej reakcii, ktorý tvoril hranu medzi krásne a jednoducho zvládnutým šmykom a neovládateľným autom. Keď som sa celým telom sústredil na to, kedy dôjde k utrhnutiu zadku a bol pripravený ihneď reagovať kontrou, šmyk som zvládol ako nič. Akonáhle som však zareagoval čo i len o štvrť sekundy neskôr, aj keď bola moja reakcia správna, v rukách som zrazu mal kompletne neovládateľné auto, s ktorým sa už nedalo nič robiť. Rýchlosť reakcie je základ! 

Tretí podstatný poznatok do života je veta, ktorú som už v živote počul niekoľkokrát, ale nikdy som jej nevenoval špeciálnu pozornosť – kam sa pozeráš, tam ideš. Vždy som si vravel, že to je predsa nejaká blbosť, keď viem čo robím, tak sa môžem pozerať kam chcem a nijako to neovplyvní moju reakciu. Vedzte, že ovplyvní a CITEĽNE. Keď sa napríklad v šmyku pozeráte tam, kam auto smeruje, čiže mimo cesty, nie tam, kam chcete ísť, skončíte tam, kam sa pozeráte – čiže mimo cesty. V reálnom živote si to môžete všimnúť napríklad v situácii, keď niekto dostane v zákrute šmyk a narazí do jediného stromu, ktorý pri zákrute je. Viete prečo? Keď tento človek dostal šmyk, bál sa toho, že narazí práve do toho jediného stromu a pozeral sa na neho. A práve preto v ňom aj skončil. Pozerajte sa tam, kam chcete ísť! 

Čo dodať na záver? Bol to úžasný deň, ktorý odporúčam zažiť skutočne každému. Ja už teraz viem, že toto bola moja prvá, ale rozhodne nie posledná škola bezpečnej jazdy v živote.